Tie oči...

Chlieb bol ešte teplý...Zabalila som ho do ľanovej útierky , vzala čerstvé maslo, jeho obľúbený šípkový lekvár a dúfala, že sa poteší. Vedela. Jeho oči to vždy povedali i za neho. On to povedať nevedel...Nevedel to povedať odkedy sa to stalo. Zakázal si byť šťastný. Sú to už roky...No stále to bolí. Oboch. Od toho momentu až po dnes. Celú večnosť. Veľmi tu chýba...

Sedel v zadnom dome. Ako každý večer. Zvykli tu sedávať spolu. V tom istom rohu, na drevenných pníkoch. Hrával sa tu s ohňom. Ohýbanie neohybného ho fascinovalo celý život. Po podkovy vyrobené pod jeho rukami si chodili ľudia zo široka, ďaleka... Kov ohýbal s ľahkosťou, ľahšie ako seba. Tvár a ruky mal ošľahané ohňom. Plamienky mu svietili v očiach neprestajne. Ten pohľad ma dokázal pohltiť.

Vošla som dnu, okenice boli otvorené dokorán. Lampa bola zhasnutá. Ornamenty na strope takmer nebolo vidieť. Sedel v rohu a díval sa z okna. Horel pred ním len malý plamienok. Už nepracoval. Iba sedel a díval sa na miesto, kde sa Ondrej zvykol hrávať. Pred tým ako sa to stalo. V tom si uvedomil vôňu čerstvého chleba. Pozrel na mňa, usmial sa, načiahol sa po chlieb. Natrel si ho maslom a lekvárom, otočil sa a ďalej sa díval z okna. Bez slova. Už nerozprával. Len málo. Keď musel...

Ja už som nemala silu, dívať sa z toho okna. Ešte stále som tam videla jeho oči. Modrosivé. Hlboké, po otcovi. Blond vlasy. Neposedné, padali mu do tváre a on sa potmehúcky smial, pritom ako naháňal kocúra okolo stromu. Mal iba šesť rokov, v ten deň, keď sa to stalo. Zrovna začal chodiť do školy.

Bol jesenný deň. Chladný. Lúče slnka presvecovali hladinu jazera a stromy okolo hrali všetkými farbami. Jeseň som tu mala najradšej. Chodili sme sa spolu prechádzať k jazeru všetci traja a Ondrej s otcom zvykli hádzať z móla kamienky do jazera... Ja som zbierala bylinky, šípky a černice. Len tak do zástery. Potom som si sadla na breh a dívala sa na nich dvoch. Cítila som obrovskú lásku a šťastie.

Toto ráno bolo iné. Ondreja som odprevadila do školy a vrátila som sa domov piecť. Privyrábala som si pečením chleba a koláčov. Žili sme skromne, ale šťastne. Dni išli pomaly a všetko, čo prišlo sme prijímali s láskou a pokorou. No v tento deň, akoby niečo nebolo vporiadku. Obloha bola zatiahnutá od rána. Aj kocúr zmizol...Zvykol sa pred búrkou schovávať v stodole. Posledné jesenné jablká padali zo stromu za silného vetra...On, ako vždy, zahnal ovce do stodoly pred búrkou. Ja som dala piecť makovník a zaliala som nám žihľavový čaj. Med si do čaju zamiešal až keď trošku vychladol...O tomto čase sme si vždy našli chvíľku pre seba. Zvykli sme si sadnúť pred dom a rozprávať sa. Dnes to nejak nešlo. A tak som sa vybrala Ondrejovi naproti, už mal byť na ceste zo školy, ktorá bola len o pár domov ďalej. No nenašla som ho. Ani v škole. Ani v obchodíku. Ani u starkého. Vrátila som sa domov a za hustého lejaka sme spolu bežali k jazeru. Obloha sa úplne zatiahla. Akoby už vedela. Že to ráno bolo pre nás posledné.

Keď som ho videla ako vytiahol z vody jeho nehybné telíčko, zastavilo sa mi srdce a chcela som aby to tak aj zostalo...Ten moment bol nekonečný, bola v ňom večnosť a všetka bolesť a bezmocnosť vesmíru...Zastavil sa svet. Tá bezmocnosť, že niektoré udalosti sú nemenné a i keď my tak moc chceme, túžime, veríme, nedajú sa zmeniť, zastaviť, zvrátiť vo mne rezonuje dodnes.

Zobudila som sa v šoku, so slzami v očiach, so strachom, zároveň s pocitom obrovskej lásky, zmätená...Nevedela som čo je za deň. Bola som sama doma a mala pred očami spomienky a život, ktorý som si len matne vedela vybaviť. Bol to sen? Ďaleká spomienka z nevedomia? Minulý život?

Rozmýšľala som nad tým dlho. Až do toho dňa. Keď mi vesmír poslal do cesty oči. Tie oči. V ktorých som uvidela tie plamienky, ktoré ma pohltili ako už roky a životy pred tým. A ja som v tom momente vedela, že to nie je náhoda. Že nám vesmír dáva šancu na uzdravenie, na pochopenie, na vzájomnú podporu, na posun...A tie oči, ten pohľad mi povedali viac, ako som mohla vtedy vedieť...