Pot, stres, závislosti, závisti, ochorenia, boj o dokonalosť, smrť a iné radosti...Alebo reštauračný priemysel....

Ben bol zhruba v takom veku ako ja. Robili sme spolu zopár rokov. Ako ľudia sme sa nemali moc v láske. Mal ma trénovať v kuchyni, bol na pozícii sous chef a ja som vtedy iba začínala vo firme. Robili sme v medzinárodnej spoločnosti a naše výtvory, či nepodarky boli denno denne videné naprieč zemeguľou v Japonsku, v Austrálii, na Havaji, v Kórey, či u nás v Londýne. Bola som presvedčená, že viem veci robiť lepšie ako on. A on nevedel prehrízť, že žena by bola toho schopná... Po pár rokoch som ho kariérne preskočila. A v tom momente som cítila obrovské zadosťučinenie, voči nemu aj ďaľším, ktorí vo mňa neverili. Vtedy som ani netušila, čo to znamená byť šéfkuchárkou a mať zodpovednosť za toľkých ďaľších ľudí... Vtedy som ani netušila, čo to znamená šťastie. A klamlivo som si myslela, že to šťastie mám.

Netušila som aký kolotoč a šialenstvo nastane, keď sa napojím na firemnú vlnu... Byť v tejto pozícii vo veľkomeste znamená, že ste súčasťou takzvaného rat race- pretekov potkanov. A ked nechcete aby Vás iný potkan zožral, nemôžete zastať. Roky som bola toho súčasťou a napĺňalo ma to. Bolo to pre mňa normálne. Vstávať o 6ej ráno, Robiť 12 až 16 hodín denne, niekedy 7 dní v týždni. Po práci si dať 2 až 3 fľaše vína s kolegami, ktorí sú Vašou jedinou rodinou a oporou. Spať zopár hodín a pokračovať. Normálne bolo nakričať na niekoho, kto zle odkrojil limetku. Lebo podľa majiteľa mala byť odkrojená inak. Tak ako na 23tej strane, jeho štvrtej knihy. A ak by som limetkový rez neriešila radikálne, roznosil by niekto mňa, kopytami po asfalte, rituálne niekde pred Buckinghamským palácom, na výstrahu pre ostatných krájačov... HAHA. Nebolo mi do smiechu... Čím ďalej som pre firmu robila, tým viac sa mi otvárali oči. Všetci sme boli iba čísla. A iba čísla boli na konci dňa dôležité. Nie my. Profit. A mnohí z tých, čo sa do tejto ilúzie zapojili, stratili samých seba.

Tá nekonečná snaha o dokonalosť, každodenný tlak, stres, súťaživosť, množstvo rozdielnych kultúr, pováh, osudov, nálad, pracujúcich spolu v malom priestore, do 70 hodín týždenne, vydávajúc denne 200 až 500 jedál, nie každý to dá...

Za tie roky som stretla rôzne osudy. Ľudí, ktorí to robili z vášne a pre radosť, bývalých väzňov, matky a otcov, vysťahovalcov, dôchodcov, ktorí zostali sami a tak i na staré kolená museli šialene makať, gamblerov, drogovo závislých, umelcov, ktorí to robili len pre financie a rôznych iných čudákov...Mnohí z nich sa stali mojimi prieteľmi.

Keď som za posledný rok skončila 3x na pohotovosti s podozrením na infarkt a až pri poslednom raze mi zistili, že mám vyskočené dve rebrá zo stresu a tlaku na moje telo, až vtedy som pochopila, že je čas na zmenu. Čas odísť a začať odznova, pomalšie a inak. Tieto roky mi priniesli problémy s trávením, neschopnosť normálne spať, záchvaty paniky a celkovú vyčerpanosť. Vidina kariéry, peňazí a dokonalosti mení osobnosti a ničí životy. Pokiaľ človek neodhadne kedy treba povedať stop.

Keď nám pár mesiacov dozadu volala Benova sestra a povedala nám, že to nedal a spáchal samovraždu, nechceli sme tomu veriť. Vtedy som si uvedomila, že pri každodennom zhone zabúdame na to, že všetci sme ľudia. Máme svoje chyby, emócie, plusy i mínusy, čierne aj biele stránky. I keď sme sa s Benom ako ľudia nemuseli, vždy keď mi bolo najhoršie, prišiel, rozveselil ma, kopol do zadku a ja som išla ďalej. A tak to má byť. Mali by sme sa navzájom nakopávať a nie ťahať sa dole...

Dokonalosť neexistuje. Dôležité je len vnútorné šťastie a vyrovnanosť. Preto, ak niekde nie ste šťastný, nebojte sa spraviť ten krok, vykročit z komfortu a zmeniť svoj život. A ak na tejto ceste, stretnete niekoho, kto pokryvkáva, podajte mu pomocnú ruku. Môžete zmeniť, či zachrániť niekoho život.