Kto sme?

Ako často si dovolíme pocítiť vlastnú podstatu? Ako často dovolíme iným, aby ju pocítili? Ako často a v akej intenzite žijeme svoju pravdu? Svoj potenciál? Seba samého a naplno? Bez kontroly? Dovolíme si vôbec zastaviť sa, stíšiť sa, ponoriť sa do svojej tmy, do svojho vnútra a započúvať sa do tlkotu svojho srdca? Do esencie svojej duše? Ako často si potom dovolíme nahlas povedať, skríknuť, vyjadriť všetko, čo v nás je? Ako často vieme úprimne vyjadriť svoje city? Ako veľmi nás ovplyvňuje naše ego, naše zranenia, naše strachy, domnienky a naša minulosť? 

" Čo by si potrebovala k tomu, aby si sa uvoľnila? " spýtal sa...
Pozrela som sa na neho s prekvapením, nakoľko som bola presvedčená, že uvoľnená som... Zamyslela som sa nad tým a uvedomila som si obe ruky v kŕči a tlak na hrudi... Prekvapilo ma, že do mňa vidí viac, ako ja sama v tú chvíľu... V tú noc ma držala táto myšlienka v bdelom stave. Pýtala som sa to sama seba. Znova a znova... Čo ešte k tomu potrebujem? Odkiaľ prichádza tá kontrola? Čo nechcem pustiť von? Čo nechcem, aby bolo videné, počuté? Kto vlastne som? 

Ako často žijeme v pretvárke? Ako často si ráno navliekame na seba masky a prevleky? Ako často podľahneme presvedčeniu, že musíme zostať v určitej roli, pod kontrolou, aby sme boli pochopení, aby sme neublížili, aby sme vyhoveli, aby sme neboli pre niekoho príliš veľa? O čo sa tým všetkým oberáme? O čo oberáme svet a tých najbližších? Čo nám uteká medzi prsty? 

Na našom poslednom terapeutickom výcviku so mnou najviac zarezonovala táto myšlienka. 

Len keď máme v súlade svoje cítenie, myslenie, hovorenie a konanie, naozaj konáme podľa svojho vedomia. Len keď máme toto všetko v súlade konáme bez toho, aby nám do života zasahovalo EGO samotné... Keď to niekde nejde, máme tam problém, blok, niečo nás tam brzdí... 

Nepravdivosť v niektorej sfére života nám prináša nerovnováhu. Dá sa vyrovnať len pravdivosťou. Pravdivosťou voči sebe, aj voči svetu. Táto úplná pravdivosť je potrebná k úplnej rovnováhe v živote. Ako ďaleko od toho sme? My sami? Ako ďaleko je od toho spoločnosť? 

My sami sme základnou stavebnou bunkou spoločnosti, sveta. Vieme začať len od seba. To je celé na čo máme naozaj dosah. A cez seba, cez svoje každodenné rozhodnutia máme dosah na celý svet. 

Roky a niekedy celé životy žijeme v silných presvedčeniach, ktoré nás oberajú o vlastnú slobodu, o nás samotných, o našu podstatu. Dávame si ich sami. Sami sa uzatvárame do rolí, ktoré dobrovoľne prijímame a dokonca sa niekedy vyhovárame na okolie...

Predstavte si, že sa zajtra ráno zobudíte s tým, že si budete naplno veriť a dôverovať, že nebudete mať tie strachy, čo máte dnes, že budete mať neobmedzené zdroje a možnosti. Predstavte si, že nikto okolo nebude riešiť to, ako žijete. Predstavte si, že naopak budete z okolia cítiť podporu a dôveru. Predstavte si, že všetky zdanlivé prekážky a problémy, sú Vašimi darmi a prišli Vás naučiť a ukázať Vám to, čo Vám ešte chýbalo. Predstavte si, že si môžete vybrať ako sa budete cítiť, ako ráno vykročíte do dňa, aký bude Váš deň, Váš život. Predstavte si, že sa nemusíte trápiť tým čo sa stalo, alebo tým, čo sa môže stať. Predstavte si, že je dôležité, len to čo je tu a teraz. Že tu a teraz rozhodujete Vy o svojej minulosti aj budúcnosti. Predstavte si, že môžete byť tým a tam, kde ste vždy chceli. Predstavte si, že je vporiadku nebyť vporiadku. Že je vporiadku cítiť sa dole, byť emočne nestabilným a že je vporiadku ukázať zranenia a plakať. Predstavte si, že je to Vašou súčasťou, aj toto ste Vy. Predstavte si, že vždy je tam cesta ako z toho von, vždy je tam prijatie a podpora a následne aj rovnováha vo všetkom. Predstavte si, že viete byť nežný sami ku sebe, aj ku svojmu okoliu a nehu cítite prúdiť aj od okolia k Vám. Predstavte si, že v každom momente môžete cítiť, myslieť, hovoriť a konať presne tak ako Vám je to prirodzené...

A potom... Potom si len pripustite, že je to možné. Jediný, kto Vás od toho drží, je Vaša vlastná myseľ. A potom... Potom to začnite žiť. A dovoľte to aj svetu... Tu a teraz. A budú sa diať zázraky... Na počkanie...