Radšej neskoro ako nikdy

Veľmi rada prokrastinujem. Celý život. Na všetko musí dozrieť čas. U mňa väčšinou prezrieva... Avšak, čo sa má stať, stane sa.

Pôvodný plán bol že začnem písať blog ešte v Londýne, pred návratom na Slovensko. Začínam až teraz. Po nejakom čase na Liptove. Po vytriezvení z kultúrneho šoku. Po tom čo som si uvedomila že vačšinu času trávim v teplákoch, termo prádle a bez make-upu. Po tom čo som si po dvoch mesiacoch prvýkrat uvedomila, čo som spravila. Že som zbalila 11 rokov svojho života, uzavrela obrovskú kapitolu a píšem novú.

Po tom čo sa z workoholičky a baby čo vždy vedela kde v meste majú najlepšie a najlacnejšie víno a koktejly, kde otvárajú novú reštauráciu, baby čo žila na vysokej nohe ( aspoň si to myslela ), žila bez zastávky, stáva nová osoba. Niekto kto sa učí žiť na dedine, v dome, niekto kto v živote nedržal sekeru, či lopatu v ruke a teraz nie je iná možnosť. Niekto kto sa snaží nepodpáliť si svoj, či susedov dom ( skoro sa stalo :) ).

Tieto dve osoby sa spoznávajú a poviem Vám, je to niekedy pekná komédia. Tak som sa rozhodla, že o tejto ceste ( aj cestách iných ) budem písať blog. Nech sa mám po rokoch na čom zasmiať...