JA a MOJE tváre

Dôležitejšie ako kurzy, je vcítenie sa do klienta a osobná prežitá skúsenosť, hovorí terapeutka Dominika Sucháňová

Z rušného Londýna sa po jedenástich rokoch presťahovala do tichej malebnej dediny Partizánska Ľupča na Liptov. Tam šéfkuchárka v zabehnutých reštauráciách ako Jamie Oliver, či Bills. Tu bylinkárka, terapeutka a prenajímateľka Domčeku Vánok, ktorá začala úplne odznova so zmenou nielen svojho života, ale aj kariéry.

Vánok Alternatíva je koncept pobytov, terapií, či alternatívneho prístupu k životu, ktorý vytvorila Dominika Sucháňová v horách na Liptove. Po trinástich rokoch sa presťahovala zo sychravého Londýna do malebnej dediny Partizánska Ľupča, kde začala žiť úplne iný život. Zúčastnila sa rôznych duchovných terapií, či kurzov, ktoré jej rozšírili vedomie o sebe samej.

Rozhodnutie presťahovať sa z Londýna späť na Slovensko nie je jednoduché. Čo bolo pre Teba prvým počiatočným impulzom k tejto zmene?

Život v Londýne bol šialene rýchly. Celý bol pre mňa o kariére a o perfekcionizme. Ako šéfkuchárka som bola vystavená obrovskému stresu, tlaku a zodpovednosti. Ku koncu som si prešla totálnym vyhorením a to bolo mojím štartovacím bodom, kde som si uvedomila, že chcem môj život žiť inak. Takisto mi do života v tom období prišli ľudia a okolnosti, ktoré mi ukázali, že je čas vrátiť sa na Slovensko.

Po strednej si išla hneď do Anglicka. Ako si vnímala totálne osamostatnenie sa a život na vlastnú päsť?

V tom období som mala iba dvadsať rokov a vôbec som to neriešila. Proste som išla, kde ma to ťahalo. Chcela som si užívať a cestovať. Nič iné ma vtedy vlastne ani nezaujímalo. Bolo to pre mňa jedno veľké dobrodružstvo, ktoré som si užívala na maximum ako sa dalo.

Aké to bolo žiť v Londýne?

Mám pocit, že ako môj pobyt v Londýne začal s párty tak, tak sa to nieslo celé tie roky. Toto mesto ponúka množstvo divadiel, kín, pubov, párty miest, múzeí, galérií a čokoľvek iné. Mám pocit, že aj po tých rokoch života tam som nestihla toho vidieť a zažiť dosť. Stále sa dalo viac. Žije sa tam rýchly život, väčšina ľudí veľmi veľa pracuje a potom si to kompenzuje párty životom. Takisto som žila aj ja. Bola som nezastaviteľná.

A čo cestovanie v iných krajinách?

Čo sa toho týka, tak letenky z Londýna kamkoľvek do sveta boli oveľa lacnejšie ako letenky zo Slovenska. Bolo obdobie kedy som cestovala pravidelne. Užila som si množstvo európskych krajín, Thajsko, Turecko... Najviac spomínam na Thajsko, keďže kultúra, architektúra, podnebie a aj ľudia sú úplne iní ako v Európe. Vždy sme cestovali na nízkom rozpočte, takže sme trávili noci v takých miestach, kde by sa možno priemerný cestovateľ nedostal. O to väčší zážitok to bol a to viac sme sa aj priblížili k lokálnym ľuďom. Toto ma na cestovaní baví najviac. Najviac ma zmenil môj výlet do Talianska, kedy som si dopriala časť cestovania osamote. Prešla som zopár miest a spávala v hosteloch, kde som stretla ľudí z celého sveta. Bavila ma na tom tá anonymita a možnosť robiť presne to čo chcem ja, práve v tom momente. Taliansko je mojou srdcovkou a vracala som sa tam pravidelne. Kvôli jedlu, architektúre, prírode a priateľom.

V akých reštauráciách si v Londýne pracovala?

Rok som pracovala aj v reštaurácii Jamieho Olivera. Bol to šialený čas, keďže to bolo veľmi populárne miesto a denne sme obslúžili aj do 1000 zákazníkov. Spomenúť by som ale chcela posledných 5 rokov v Londýne, kedy som pracovala pre austrálsku spoločnosť Granger and Co, v Ázii a mimo UK známu ako Bills, zakladateľom je Bill Granger, známy hlavne v Austrálii. Pobočky má v Londýne, Sydney, Na Hawaii, v Kórei, či v Japonsku. Práca v tejto reštaurácii mi veľa dala. Keďže menu bolo zostavené z kvalitných čerstvých surovín a bolo založené na receptoch donesených z celého sveta, veľa nového som sa naučila. Stretla som tu ľudí z celého sveta. Vypracovala som sa na pozíciu šéfkuchárky a viedla som team zložený z ľudí z rôznych krajín s rôznym vierovyznaním, s rozličnou kultúrou, s rôznymi zvykmi. Naučilo ma to telerancii a otvorenosti. Na tieto roky rada spomínam a s mnohými sme doteraz priateľmi. Priznávam, že táto rôznorodosť, tolerancia a otvorenosť mi na Slovensku občas chýba.

Na Slovensku si si kúpila dom v strede Liptova a začala ho prenajímať. Ako koncept Domček Vánok vznikol?

Už ako dieťa na základnej škole som snívala o niečom podobnom. Počas života som veľa cestovala a väčšinou som bývala práve v obydliach miestnych a v rôznych súkromných nehnuteľnostiach. Nikdy som nebola fanúšičkou veľkých hotelov. Takže tá inšpirácia prišla aj z mojich cestovateľských zážitkov. Keď som potom našla a kúpila Domček Vánok, tak celý koncept sa postupne vytvoril za jazdy.

Ako za jazdy?

Dostali sa mi do cesty rôzni ľudia, ktorí ma inšpirovali a takisto moje zážitky a skúsenosti z cestovania mi veľa dali a posunuli ma na túto cestu. Prvý rok som Domček prenajímala len turistom. Avšak keď som sa sama začala venovať terapiám a bylinnej liečbe, tak som dala Domčeku jasný smer a dnes preferujem, ak sa tam konajú rôzne seba rozvojové a zážitkové semináre.

Tiež si sa príchodom na Slovensko začala venovať duchovnej sfére. Zúčastnila si sa rôznych terapií, kde jednou z nich bol pobyt v tme. Aké to bolo?

Pobyt v tme bol pre mňa jedným zo zlomových zážitkov v mojom živote. Do tmy som šla práve v období najväčšieho vyhorenia a doslova som si tam svoj život naspäť poskladala. Tma ponúka hlboký ponor do seba a relax. Skvelo som si tam oddýchla, usporiadala si svoje myšlienky, prišli mi rôzne vnemy a nápady. Človek má v tme šancu prežiť ďalší rozmer seba samého. Určite ho odporúčam každému kto sa hľadá.

Bola si aj na iných takýchto pobytoch?

Zažila som rôzne ďalšie semináre a pobyty. Šamanskú cestu, potnú chyžu, liečenie zvukom, absolvovala som rôzne terapie a kurzy. Dlho som sa hľadala a išla som pocitovo, kde ma to ťahalo a zavialo, tam som šla a postupne sa mi z toho vyskladal nový obraz mňa samej. Verím, že všetko nám do života prichádza z nejakého dôvodu a niekam nás to posunie. A takto sa to snažím celé v živote brať.

V Domčeku Vánok tiež organizuješ sebarozvojové pobyty, ako cesta k sebe, či sila prítomného okamihu. O čom tieto pobyty sú?

Všetky z týchto pobytov sú zamerané na prácu so sebou samým. Na prácu so svojím telom, svojím podvedomím, svojou mysľou. Sú určené pre ľudí, ktorí potrebujú spomaliť, zastaviť sa, precítiť samých seba, nájsť sa, začať od začiatku, posilniť sa... Vítaný je každý, každý si tam nájde to svoje.

Ako vznikol nápad organizovať niečo takéto?

Organizácia týchto pobytov prišla úplne prirodzene, po tom ako som začala robiť terapie a videla som potrebu ľudí sa stretávať, tráviť spolu čas a posúvať jeden druhého ďalej. Je to celé o prepájaní sa, o podpore, o nájdení samých seba. Čo je v dnešnej dobe podľa mňa veľmi dôležité.

Ty sama sa nielen týchto terapií zúčastňuješ, ale ich aj sama vedieš. Sú to formy, ako regresná terapia a terapia aktiváciou samoliečiacich schopností tela. Čo všetko si musela absolvovať, aby si mohla tieto terapie prevádzať?

Absolvovala som viacero kurzov, mám tri stupne reiki, či kurz aktivácie samoliečiacich schopností tela. Tiež som začala s kurzom kraniosakrálnej terapie a som v štúdiu regresnej terapie u Patrika Bálinta, kde sa učíme techniky regresnej terapie. Osobne si však myslím, že dôležitejšie ako mnohé kurzy je vcítenie sa do klienta a prežitá osobná skúsenosť.

Okrem terapií, vytváraš aj tinktúry, či krémy z rôznych bylinkových prísad. Ako to z pohľadu využitia prírodnej medicíny vnímaš?

Bylinky mi prišli do cesty potom ako som kúpila Domček. Liptovské lúky sú plné zázrakov. Všetko som sa učila za jazdy a verím, že veľa informácií som takisto mala v krvi po predkoch a len sa mi to teraz prirodzene vyplavilo von a ja som bola schopná tvoriť niečo nové pre seba aj iných. Osobne verím, že moderná medicína je dôležitá, avšak mala by viac prihliadať na alternatívu. A tieto dva svety by v dnešnej dobe mali byť prepojené.

Ako to bolo počas pandémie? Vedela si fungovať?

Podnikať som začala práve tri mesiace pred pandémiou. Síce som mala zarezervované ubytovania v Domčeku Vánok na polroka dopredu, o všetky tieto rezervácie som prišla. Bolo veľmi ťažké si udržať vieru vo vlastný projekt a napriek nepriazni okolností vydržať. Dala som to iba vďaka pomoci najbližších, rodiny a podpory z okolia. Inak by to ani nešlo, keďže od štátu som nemala nárok na nič, po návrate zo zahraničia, takže to bol asi najťažší rok, čo sa týka financií v mojom živote. Avšak už svitá na lepšie časy.

A ako to vnímajú ľudia navôkol? Veria tomuto alternatívnemu pohľadu, či sú skôr skeptickí?

Pohľady sú rôzne. Buď ľudia neveria vôbec a potom sú aj okrajovo fanatický. Ja verím v prepojenie modernej medicíny a alternatívy. V zlatú strednú cestu. Už naše babičky verili a poznali silu prírody. Stačí nám sa na toto rozpamätať, máme to v sebe. Na druhej strane, žiadna bylinkárka, ani ja, Vás neodperuje ak je už problém akútny. Základ v čo verím ja, je zdravá rovnováha v životospráve a pozitívne myslenie. Čo sa terapií týka, stále viac ľudí ich vyhľadáva a stále viac ľudí chápe, že veľa problémov, aj fyzických je založených práve na psychickom probléme, alebo bloku. Som rada, že stále viac ľudí pre toto vyhľadáva terapeutov a chápe, že je dôležité sa starať aj mentálne zdravie, nie len o fyzično. Tu vidím to svitanie na lepšie časy.

Ako to vidíš s pandemickou situáciou do budúcna?

Verím, že sa situácia v najbližších mesiacoch utrasie a nebudú až také obmedzenia, takže to vidím celkom ružovo. Verím, že si Domček nájde svojich hostí, ako počas mesiacov kedy tieto obmedzenia neboli. Verím, že budem vo svojich projektoch vedieť fungovať v spokojnosti aj v mojej, aj vo všetkých, ktorých si Domček Vánok privolá.

Lea Hubová študentka žurnalistiky na Masarykovej univerzite v Brne